Výnimky, ktoré už dnes obsahuje daňová reforma, napríklad pri paušálnej dani, ju robia zraniteľnou: ak má byť dnes „dočasne“ zachovaná pre isté skupiny, aká záruka je, že sa zruší zajtra? Nový systém správnych poplatkov je chvályhodný, ale… Napríklad príplatok za urýchlený zápis do katastra nehnuteľností nerieši hlavný problém - namiesto úradníka XY si úplatok od vás vezme štát. Nič proti expresným príplatkom: sú bežné napríklad pri vydávaní pasov. Lenže tam existuje i „normálny“ režim a lehoty. Čo má však občan v tomto prípade urýchľovať? Ponižujúce doprosovanie sa, aby sa niekomu uráčilo urobiť zápis? Zrušenie okresných úradov je pozitívom: debata o peniazoch, ktoré sa ušetria či neušetria, míňa podstatu. Veci by pomohla aj diskusia o prezamestnanosti na úradoch štátnej správy všetkých úrovní. O doprivatizácii už len toľko, že volanie po „koncepciách dlhodobého rozvoja“ je úplne mimo. Pánom Saktorovi, Kollárovi a spol. treba pripomenúť, že časy pseudoekonomiky v rámci izolovanej RVHP sú už preč. Predvídať dlhodobé javy si žiada onakvejších ekonómov (a tak trochu veštcov). Založiť stratégiu slovenskej ekonomiky, ktorá je fatálne ovplyvniteľná externým vývojom, na štátnej regulácii „nosných odvetví“, by bolo väčším hazardom než opak - číre ad hoc reagovanie na momentálne výkyvy. Áno, privatizácia neodstraňuje korupciu. Lenže odstraňuje aspoň jedno: žiaden politický potentát nemôže len tak vydierať napríklad šéfa privátnych elektrární. Bude to horší stav, než sú dnešné podozrenia?
Schizma pokračuje: vládnu dve zoskupenia. Jedným je kabinet s programom, ktorý vzbudil nádeje. Druhým je koalícia, o existencii ktorej možno dnes pochybovať. Žiaľ, parlament, ktorý má reformy schvaľovať či dokonca vylepšovať, je najmä o koalícii. To môže byť osudným tak pre kabinet, ako pre reformy.
