Šachy s poľnohospodárskou pôdou na Slovensku siahajú do rakúsko-uhorského dávnoveku. Už vtedy sa pôda dedila v uhorskej časti monarchie podľa iného (drobivého) princípu ako v rakúskej, a Záhorák často videl dokonalejšiu spravodlivosť na opačnom brehu Moravy než Moravan.
Rozdiel medzi Českom, resp. Moravou a Slovenskom pretrval aj bezprostredne po druhej svetovej vojne, keď sa pôda kolaborantov mala rozdeliť medzi malých roľníkov a bezzemkov. Kým v Čechách „vďaka“ odsunu Nemcov získali dosť pôdy pre takmer všetkých, čo sa o ňu uchádzali, na Slovensku jednak nedošlo k (v tichosti predpokladanému) úplnému odsunu Maďarov, ani k rozdeleniu všetkých 140 000 hektárov pôdy, ktorú skutočne konfiškovali (hoci skutočný právny titul na konfiškáciu sa podľa odhadov z jari 1946 pohyboval nad 500 000 ha). Maloroľníkom a bezzemkom rozdelili iba čosi vyše 60 000 hektárov. Puč vo februári 1948 a následná kolektivizácia potom na štyridsať rokov zbavili starostí o pôdu prevažnú väčšinu všetkých a v podstatne väčšej miere než napríklad v Maďarsku či Poľsku.
Počas socialistického bezbrehého šafárenia s pôdou katastre pokojne vystačili aj s mapami spred roka 1918. Šikovní predsedovia JRD vždy vykazovali o čosi menej ornej pôdy, než v skutočnosti obrábali, pretože to umožňovalo dosahovať „rekordné úrody“ aj pri lajdáckej starostlivosti a rozkrádaní. Vykazovaná priemerná mzda v poľnohospodárstve bola počas celého „socíku“ nižšia než v priemysle, na dedinách bolo aj viac žien v domácnosti, ale - čuduj sa svete - väčšina vidieckeho obyvateľstva si z tejto „chudoby“ vybudovala nové rodinné domy. Družstevný systém sa po roku 1989 ocitol v hlbokom úpadku, ale ani reštitúcie a obnovená možnosť súkromného farmárčenia zatiaľ nepriniesli rozkvet, ktorý sľubovali reformátori. Neuskutočnila sa (ešte aj bacovcami sľubovaná) komasácia čiže scelenie rozdrobených kúskov zeme, ktorá mala sprehľadniť džungľu vo vlastníckych vzťahoch. Dodnes desiatky podvodníkov papierovo drepia na pôde, ktorú po istom čase, len na základe zaplateného úniku informácií z katastrov, získajú „vydržaním“ takmer zadarmo.
Ten, kto častejšie cestuje po Slovensku, vidí rozlohy neobrobenej pôdy; inzertné rubriky sa pravidelne plnia oznámeniami o dražbách konkurznej podstaty skrachovaných družstiev, ale už aj poľnohospodárskych s. r. o. Z tichých, iba cez víkendy chalupármi ožívajúcich dedín odchádzajú v stránkových dňoch do miest „robotnícke“ autobusy plné ženičiek odhodlaných získať pečiatku na podporu, „na chorú“ či na to, že niekoho za peniaze daňových poplatníkov opatrujú. Keď prídu podpory a penzie, poplatia sa dlhy v krčme a začnú nové. Chovať hydinu, pestovať zeleninu sa im pomaly neopláca…
Ale pozor, nie všetci sú pohrúžení v idylickom spánku. Rozhľadenejší už stihli predať dom aj s pozemkom zbohatlíkovi z mesta a odsťahovať sa do lacnejšieho paneláku. Tí najmúdrejší však ešte čakajú na vstup Slovenska do Európskej únie. Prídu dotácie, možno nielen za to, že niečo pestujete či chováte, ale aj za to, že nie, a prídu možno aj Holanďania, ktorí tu budú chcieť kultivovať nový druh tulipánov (ako to už robia v Portugalsku), či Nemci, aby ekologicky pásli kravičky a koníky. Preto pôda, z ktorej ani tú najúrodnejšiu dnes nepredáte tak dobre ako mestské smetisko, kde chcú stavať hypermarket, opäť začína získavať na cene. Predvídavejší Béla Bugár a spol. to vedeli už s predstihom, keď viedli spor s exministrom Koncošom o pôdu neznámych vlastníkov.
Pre mňa je „ideálom“ pohotovosti v narábaní s pôdou, ale aj v schopnosti nedať ju hocikomu Slovenský pozemkový fond. Tam všetko prebehne bleskurýchle, alebo vôbec nie. Viem o žiadosti o náhradu za záhradu skonfiškovanú starému otcovi prosebníka, ktorú riešia už deviaty rok. Podľa aktuálnej internetovej stránky fondu je však po kontrole plnenia protikorupčných opatrení najväčšou hrozbou korupcie v úrade - neaktuálnosť násteniek.
Autor: PETER BRHLOVIČ(Autor je publicistom)
