Takmer každá koncepcia v oblasti bývania si kladie za cieľ dosiahnuť fungujúci trh s bývaním a podporiť bývanie sociálne slabších skupín alebo mladých rodín. Aj keď predpokladáme úprimnú snahu vlád smerovať k týmto cieľom, mnohé ich zásahy sú zväčša v príkrom rozpore s deklarovanými cieľmi. Slovensko nie je výnimkou a úroková dotácia hypotekárnych úverov bola jedným z takýchto zásahov.
Štátna dotácia hypotekárnych úverov sa má od budúceho roka skončiť. Reakcie na toto rozhodnutie vlády zväčša ignorujú fakt, že uvoľnené prostriedky majú byť presmerované na podporu nájomného bývania a strašia nezáujmom vlády o riešenie bývania mladých rodín.
Úroková dotácia hypotekárnych úverov nesporne znamená okamžitý pozitívny impulz pre dopyt po bývaní. Výstavba nových bytov sa však prispôsobuje novému dopytu podstatne pomalšie. Minimálne prechodne teda zvýšený dopyt spôsobí iba vyššie ceny existujúcich možností bývania. Zo štátnej dotácie majú napokon nemalý prínos tí, ktorí existujúce byty vlastnia, a nie nutne tí, ktorí si bývanie hľadajú, a vonkoncom nie tí, ktorí na zabezpečenie bývania potrebujú podporu štátu. Cez hypotéky si totiž financuje bývanie vrstva, ktorá má stály a minimálne nadpriemerný príjem alebo nemalý majetok.
Je teda zavádzajúce, ak v súvislosti so zrušením dotácie niekto hovorí o tragédii pre mladé učiteľské páry a podobne. Dotácia hypoték predstavuje čistý presun prostriedkov prerozdelením od relatívne chudobných k relatívne bohatým, čo možno len ťažko označiť za sociálne riešenie. Vyššia stredná vrstva sa v súčasnosti s postupným rastom životnej úrovne v niektorých regiónoch posilňuje. V mnohých regiónoch sme teda svedkami toho, čo bolo evidentné v Bratislave okolo roku 2000. Rastie dopyt po bývaní, umocnený aj dotáciou štátu, rastú ceny nehnuteľností, tento nárast absorbuje časť efektu dotácie na hypotekárne úvery a pre tých, ktorí si ani hypotéku nemôžu dovoliť, sa vízia bývania ešte viac vzďaľuje.
Na jednej strane máme teda tých, ktorí o vlastnom bývaní iba snívajú, a na druhej strane tých, ktorým dotácia krátkodobo buď vôbec nepomôže, alebo im umožní dovoliť si ešte viac, ako by si určite mohli dovoliť i bez nej. Keďže ide o percentuálnu dotáciu zo sumy úveru, tí, ktorí si berú úver na väčšie domy či byty, dostávajú viac. Ide teda o nespravodlivosť aj v rámci skupiny, pre ktorú je hypotekárny úver dostupný. Ťažko môže potom niekto hovoriť o vysokej efektívnosti a sociálnom charaktere takéhoto opatrenia štátu. Mnohé z uvedeného platí aj pre podporu stavebného sporenia.
Nájomné bývanie, ktorého dostupnosť je na Slovensku veľmi obmedzená, naopak, znamená skutočnú alternatívu pre mladé rodiny, ktorých príjem alebo úspory ešte nedosahujú takú úroveň, aby si mohli dovoliť hypotéku. Pre dlhodobo sociálne slabších môže predstavovať aj dlhodobé riešenie. Netreba zabúdať, že dostupnosť nájomného bývania ako prechodného riešenia, nie nutne z príjmových dôvodov, je dôležitým faktorom mobility pracovnej sily, ktorá je na Slovensku tiež veľmi nízka a jej vyššia miera by určite prispela k lepšiemu vyrovnaniu sa s problémami trhu práce. Preorientovanie verejných prostriedkov na podporu nájomného bývania určite nepatrí do kategórie zásadných a odvážnych systémových riešení. V každom prípade je však prvým viditeľným krokom tejto vlády v oblasti bývania k cieľom, ktoré si sama vytýčila.
Autor: MICHAL HORVÁTH(Autor je bývalým hlavným ekonómom ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, v súčasnosti na University of St.