Prečo sa zahusťujú bratislavské sídliská

eláku nešli bývať ani za svet, zatiaľ čo iní sú spokojní, pretože bývanie v paneláku so sebou okrem negatív prináša aj pozitíva. A okrem toho - nie je panelák ako panelák.

Tak ako sa líšia jednotlivé typy domov, líšia sa aj sídliská. Tie vznikali v okrajových častiach slovenských miest v priebehu druhej polovice 20. storočia a sú medzi nimi veľké rozdiely. Sú dané jednak použitým konštrukčným systémom a priestorovým rozvrhnutím celého komplexu budov, ale aj okolím sídliska, štruktúrou jeho obyvateľov, jeho vzdialenosťou od centra mesta, od možností rekreácie v dostupnom okolí, od úrovne občianskej vybavenosti a podobne. Každý bratislavčan vie, že hodnota bytov napríklad na Kramároch alebo v Ružinove je omnoho vyššia ako hodnota bytov na Dolných Honoch alebo v Petržalke.

Je to aj preto, že v novších štvrtiach okolie domov často ešte hyzdia nedokončené stavby, chodníky plávajú v blate a zeleň sa beznádejne snaží suplovať niekoľko kríkov a čerstvo vysadených tenučkých stromčekov.
Staršie sídliská sú cennejšie aj preto, že sú „zabývané“. Dávno vysadené stromy už trošku zjemnili jednotnú betónovú tvár domov a už tu spravidla funguje toľko obchodov, krčiem, škôl a ihrísk, koľko obyvatelia potrebujú. Žije sa tu pokojne. Netreba sa preto čudovať, keď obyvateľov starších sídlisk vyvádzajú z miery správy o „zahusťovaní“ - o výstavbe nových domov uprostred existujúcej zástavby.
„Z okna sme videli na celú Bratislavu a teraz sa budeme dívať na nový panelák,“ sťažujú sa napríklad obyvatelia na sídlisku Kramáre. Pred oknami im má totiž vyrásť nový osemposchodový dom. „A bude tu prach, hluk a stavbe padnú za obeť ešte aj tieto pekné stromy. Človek sa teší z každého kúska zelene, ale oni musia práve tu postaviť dom.“ Obyvatelia podpisujú petície, bránia sa výstavbe. Znalci však hovoria, že ich šance uspieť sú malé - určite so stavbou počíta aj plán mesta alebo zóny.

„To, že sa niekomu pokazí výhľad, nemôže byť dostatočným dôvodom na to, aby sa nestavalo,“ komentuje riaditeľ sekcie Územného plánu mesta Ivan Macek.
"Polmiliónová Bratislava zaberá porovnateľnú rozlohu ako Praha, ktorá má viac ako milión obyvateľov. A to má dopad na viacero urbanistických subsystémov vrátane urbanistickej ekonómie,“ hovorí architekt Alexander Hollý. „Toto mesto potrebuje pre zabezpečenie svojich vitálnych funkcií výrazne zvýšiť počet obyvateľov.“
Mnoho ľudí proti výstavbe protestuje, iní zase hovoria: „Nechce len stavajú! Aj keď sa začal stavať Maderlák, určite sa mnohí rozčuľovali. Ale ľudia chcú bývať!"

Okrem dotknutých občanov sú to práve ochranári, ktorí bránia zelené plochy pred zástavbou, lebo „stavby sa brániť nepotrebujú, tie sa ubránia sami“. Ochranári pozorne sledujú a pripomienkujú zmeny v územnom pláne mesta, upozorňujú na nelegálny alebo zbytočný výrub stromov i jednotlivé stavby od plánov až po ich realizáciu, aby zabránili zhoršovaniu životného prostredia. Tvrdia, že normy, na základe ktorých vznikali existujúce sídliská sa dnes nerešpektujú. A že aj keď je v niektorých častiach Bratislavy (napríklad v Ružinove) dostatok zelene, inde sa situácia prudko zhoršuje, priestory sa preťažujú novou výstavbou bytov, administratívnych budov a narastajúcou dopravou. Tvrdia, že v meste už je dostatok bytov aj áut a že by sa bolo treba držať prísnejších noriem.

„So štandardami typu „koľko ľudí môže bývať na určitom území a koľko by na ňom malo byť obchodov, materských škôl a športovísk“ sa dnes nepracuje. Nevystihovali možnosti mesta, nemysleli na budúcnosť a reálne potreby,“ tvrdí Alexander Hollý a dodáva. „Pod životným prostredím v mestských podmienkach sa nechápe čo najväčšia rozloha trávnikov, alebo čo najväčšie odstupy medzi domami.“
Sídlisko ako urbanistická kategória je podľa Alexandra Hollého nešťastný výsledok zjednodušeného nazerania na plnenie ľudských potrieb a že prakticky neexistuje sídlisko, v ktorom by boli komplexne naplnené potreby jeho obyvateľov.
„Zahusťovanie sídlisk je plošný priemet snahy o dobudovanie pre život potrebných funkcií jeho obyvateľov,“ tvrdí architekt Hollý. „V Bratislave sa neuveriteľne šafárilo s drahocennými plochami a podceňoval sa vývoj. Dnes, keď sa pokúšame aspoň čiastočne naprávať zle založené princípy zástavby, máme s tým veľké problémy a obávam sa, že napriek našej snahe s tým budú mať veľké problémy aj naše deti.“