ľudská pamäť siaha. O mlynoch u nás máme prvé písomné zmienky z trinásteho storočia, pričom mlynárstvo ako remeslo vzniklo o storočie skôr.
Mlynári museli vedieť mlyn zostrojiť, opraviť, alebo v prípade potreby aj rozobrať. Vedeli stavať mosty, hate a v podstate boli schopní postaviť čokoľvek, čo si mlyn vyžadoval. A nakoniec - mlynári kontrolovali aj vodu. Do mlyna ju privádzali a z neho zase odvádzali.
O prácu spravidla nikdy nemali núdzu. Múku zomlieť potrebovali všetci, každý musel predsa jesť.
Nedožívali sa väčšinou vysokého veku. Totiž tak, ako bolo v mlyne všetko pokryté bielym práškom, tak boli zanesené aj dýchacie cesty mlynárov.
Najskôr sa asi objavili ručné obilné mlyny - žarnovy. Na miestach s nepriaznivými vodnými podmienkami vznikali zase suché mlyny na zvierací pohon.
Najviac mlynov u nás sa stavalo pri vode. V spomínanom 13. storočí ich na našom území pracovalo až 135! Niet divu, Slovensko ako krajina s bohatým vodstvom ponúkala možnosti práve pre takýto typ mlynov.
Ako vyzeral typický vodný mlyn sa popisuje v knihe Slovensko Ľud. Mlynica sa nachádzala na prízemí a delila sa najmenej na dve podlažia. V prízemnej časti, teda vlastnej mlynici, boli uložené truhly na múku, palečné koleso a konštrukcia, ktorá podopierala vyššie podlažie - "pôjd". Na ňom boli mlynské kamene a násypník. Na "pôjd" sa vychádzalo drevenými schodmi.
Zaujímavé je, že v mlynoch, ktoré stáli na potokoch, niekedy priestor vodného kolesa obstavali a v zime vykurovali, aby na kolese nevznikla námraza.
Popri klasických vodných mlynoch sa na riekach objavovali aj lodné alebo riečne mlyny. Tie sa zvykli umiestniť na pramice, ktoré sa postavili do prúdu. Celé zariadenie sa potom istilo z brehu dlhými žrďami, reťazami alebo oceľovými lanami. Na niektorých riekach plávali v minulosti celé osady takýchto lodných mlynov. Na Váhu ich bolo najčastejšie vidieť pri Trenčíne, Hlohovci a Seredi, na Dunaji pri Radvani.
Veterné mlyny, také známe z niektorých iných krajín, boli na Slovensku zriedkavosťou. Stavali sa na vyvýšených miestach. Ešte v tridsiatych rokoch 20. storočia stáli dva na Záhorí, jeden v Skalici a druhý v Částkove pri Senici.
Príchod päťdesiatych rokov spolu s likvidáciou súkromného vlastníctva znamenal zánik pôvodnej funkcie takmer všetkých mlynov. Súčasťou histórie sa tak stalo remeslo, ktoré sa na našom území prevádzalo prakticky 900 rokov.
(Branislav Chovan)
